Fumihiko Suganuma a Aoi Ishikawa z Gachiakuta hovoria o dôležitosti konca toho, čo je pre nás vzácne

Gachiakuta je jedinečné spracovanie známeho príslovia „Čo je pre jedného odpad, je pre druhého poklad.“ Príbeh sa sústreďuje na mladého chlapca menom Rudo, ktorého spoločnosť doslova odhodila ako odpad. Napriek tomu nachádza medzi kopami smetí podporu a cestu, ako prežiť. Gachiakuta však nie je len príbehom o nájdenej rodine – pripomína nám, že aj to, čo niekto považuje za odpad, môže mať stále hodnotu.

Podľa režiséra anime, Fumihika Suganumu, a japonského dabéra Ruda, Aoiho Ishikawu, je toto hlavnou témou anime. Existuje však aj skrytá myšlienka: všetko raz musí skončiť. Počas rozhovoru na Anime Expo 2026 sa obaja rozrozprávali o dôležitosti cesty, o tom, čo robí veci vzácnymi, a ako súčasť ich hodnoty spočíva v tom, že majú svoj koniec. Samozrejme prezradili aj to, aký by bol ich vlastní „vital instrument.“ Prečítajte si rozhovor nižšie!

Poznámka: Tento rozhovor tlmočila Rika Takahashi Chen a bol upravený pre prehľadnosť.

Na úvod musím povedať, že gratulujem k všetkým oceneniam, ktoré Gachiakuta tento rok získala na Anime Awards. Vyhrala kategórie „Best New Series“, „Best Character Design“, „Best Background Art“ a bola nominovaná aj na ďalšie ceny. Aké je to sledovať takýto ohlas na Gachiakuta?

Fumihiko Suganuma: Úprimne, nemyslel som si, že vyhráme toľko cien, takže ma to prekvapilo a zároveň som cítil veľký tlak. Je to prvý seriál, ktorý som režíroval, a naozaj vnímam, že nejde len o mňa, ale o celý tím – najmä keď ma na to vybralo také veľké štúdio. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť.

Aoi Ishikawa: Rudo na začiatku prirodzene cíti hnev a frustráciu z toho, čo sa mu stalo, ale ku koncu prvej série už vidíme rodinnú dynamiku – je nežný, napríklad keď kreslí s deťmi. Počas celej série ho Cleaners prijali medzi seba a stali sa mu rodinou. Oslobodili ho od tlaku a samoty a dali mu miesto, kam patrí. Na konci som si povedal: „Fajn, dobre pre teba, Rudo!“

Ichikawa: Na začiatku je Rudo typ: „Zvládnem všetko sám, môžem poraziť všetkých.“ Ako príbeh pokračuje, začína prijímať a dôverovať ostatným, a tí mu to opätujú. Najviac mi utkvela v pamäti scéna boja proti Zodylovi – tam Rudo pochopil, že môže mať priateľov a spojencov, a povedať to nahlas bola podľa mňa veľká známka jeho rastu.

Ichikawa: Keď prehrávam Rudove emócie, nejde o to riešiť každú jednotlivo, ale skôr vnímať situáciu a ostatné postavy v scéne. Je to o pohľade Ruda, s kým rozpráva, aké pocity práve má a ako spolu herci interagujú. Nie je to o premýšľaní nad každým pocitom, ale o vnímaní prostredia či atmosféry v nahrávacom štúdiu.

Pripomína mi to scénu „Welcome Party“, keď bol Rudo smutný a jeho okolie mu zlepšilo náladu – na to vždy myslím.

Suganuma: Pri režírovaní prepínam medzi emóciami postupne. Nedá sa to ako vypínačom – treba k tomu dospieť, aby prechod medzi hnevom a radosťou pôsobil prirodzene a herci ho zvládli ľahko. Keď mi povedali, že im to išlo bez problémov, vedel som, že som svoju prácu odviedol dobre.

Suganuma: Pre celú tvorbu boli najväčší „žolíci“ Dizajnér Trash Beasts a skladateľ hudby – veľmi ovplyvnili výsledok. Dávali mi cennú spätnú väzbu na základe svojho vnímania mangy, a keď som ich reakcie videl, veril som, že to bude fungovať a bude to hit. Bez nich by som všetko nedal dokopy.

Suganuma: Najviac ma bavili okamihy, keď si personál užíva veci, ktoré som pripravil. Pamätám si napríklad scénu medzi Augustom a Alice – pridali sme tam v anime viac dialógov oproti mange a dabéri sa v štúdiu výborne zabávali. Keď som videl, že oni majú radosť, vedel som, že aj diváci si to užijú. To boli tie najlepšie momenty.

Alice je skvelá! Gachiakuta sa už chystá na druhú sériu. Chcete niečo odkázať fanúšikom? Naučili ste sa počas prvej série niečo, čo si prenesiete do tej ďalšej?

Ichikawa: V prvej sérii Rudo prešiel veľkým emocionálnym vývojom. Myslím, že druhá séria sa sústredí na to, čo môže spraviť pre ostatných. Rudo stále rastie a teším sa na jeho vývoj rovnako ako diváci.

Suganuma: Prvá séria získala množstvo chvály, čo mi dodalo odvahu. Veľa ľudí hovorí, že anime je veľmi verné mange, takže sa budem držať toho, čo funguje a budem pokračovať s väčším sebavedomím.

Gachiakuta (hlavne Rudo) je o nachádzaní hodnoty v tom, čo by ostatní vyhodili. Čo pre vás robí veci hodnotnými? Čo stojí za to zachovať alebo prerobiť?

Ichikawa: Poznáte kintsugi? Ide o techniku, kde sa zlámaná vec spojí zlatým lepidlom a získa nový život. Raz som si tak opravil svoj obľúbený riad a vytvoril úplne nový kúsok. Gachiakuta má rovnakú tému – oživenie toho, čo bolo pokazené či nepotrebné, a začiatok nového cyklu. Súhlasím so Suganumom, že cesta je dôležitejšia než cieľ.

Suganuma: (smeje sa) Ichikawa mi vyfúkol slová! Dodám len, že vidieť hodnotu v tom, čo je na prvý pohľad zbytočné, a opakovane to využívať, je len časťou témy. Druhou, menej viditeľnou myšlienkou je fakt, že všetko musí raz skončiť. Súčasťou Rudovej schopnosti je, že veci nakoniec zmiznú. Celý cyklus – znovupoužitie aj zánik – je vlastne jadrom jeho sily. Nemali by sme zabúdať, že všetko má svoj koniec. Preto je cesta a užívanie si procesu pre mňa, pri tvorbe tohto anime, najdôležitejšie.

Ak by ste si mali vybrať svoj „vital instrument“ – čo by to bolo a ako by sa to zmenilo?

Ichikawa: Moja odpoveď je scenár k anime Gachiakuta, pretože je srdcom celej postavy Ruda. Možno by sa nemenil navonok, ale jeho emócie – keď je text nahnevaný, scenár by sa stal ostnatým alebo pichľavým. A sila, ktorá v ňom je? To, čo poviem, by sa stalo skutočnosťou! Všetko čo je v scenári, nadobudne realitu.

Suganuma: Môj „vital instrument“ by bola manga všeobecne, pretože ich rád čítam a mám svoje fantázie, ktoré sa mi prelínajú so samotnými príbehmi. Preto som sa pustil do animácie – môžem svoje predstavy preniesť do reality cez anime adaptáciu. Predstavujem si, že by sa manga zmenila na niečo ako AR a jej svet by ma obklopil. Tak by som žil v tomto rozšírenom manga svete.

Viac sa dočítate na: Crunchyroll News