Ako anime inšpiruje športovcov a svet športu

Je krátko po zaznení klaksóna a podarilo sa im to. San Antonio Spurs sa po prvýkrát od roku 2014 dostávajú do finále NBA, vedení 224 cm vysokým zázrakom z Francúzska, Victorom Wembanyamom. Je to chvíľa na oslavu (a, poznajúc ligu, napokon aj korunováciu), keď preberá trofej MVP Západnej konferencie. Keď odchádza do zákulisia, jasajúci medzi pracovníkmi haly a manažérmi Spurs, zahryzne sa do ruky presne tak, ako Eren Yeager z Attack on Titan. Nie je to náhoda. Victor už verejne priznal, že Attack on Titan je jeho obľúbené anime, a jeho postava aj pohyby naozaj pripomínajú Titana. Najlepšie na tom je však pre športových a anime fanúšikov to, ako prirodzene tento odkaz pôsobí. Je to referencia, ktorú už netreba vysvetľovať, aj keď by to pred pár rokmi bolo inak.

Na druhej strane stojí vo finále Victorov súper, ktorý taktiež viackrát prekonal očakávania. Jalen Brunson, ktorého často prirovnávajú k Shoyovi Hinatovi z Haikyu!!, bol považovaný za príliš malého na to, aby v NBA doviedol tím k veľkosti. No predsa patrí medzi elitu v samotnom finále. Vtipné je, že – ako odhalil aj jeho otec a bývalý hráč NBA Rick Brunson – Jalen v sprche mnoho nocí napodobňoval legendárnu scénu Vegetu v daždi z Dragon Ball Z. Jeho nadšenie pre anime sa ukázalo aj pri návrhu vlastných tenisiek inšpirovaných Super Saiyan God Super Saiyan z Dragon Ball Super, aby mohol na palubovke zachytiť podobnú energiu.

Keď sa títo dvaja stretnú vo finále, nejde len o stretnutie talentov. Je to pohľad na to, čo už roky ticho mení športovú kultúru: svet športu a anime kráčajú bok po boku a čakali len na generáciu, ktorá prestane predstierať, že sú oddelené.

Z vlastnej skúsenosti viem, že tieto svety spolu kedysi nekomunikovali. Športovci, ktorých sme obdivovali, sa takto neprejavovali. Boli skôr avatarmi veľkosti definovanej výkonom a očakávaniami, nie osobnými záujmami. Legenda ako Michael Jordan či Tom Brady sa neinšpirovali anime, ich cesty neboli rámcované podľa postáv či príbehov. Mýtus vznikal inde – v zostrihoch alebo reklamách. Športovci boli idealizovaní s istou uhladenou intenzitou, ktorá nepripúšťala priestor pre nič mimo športu.

Dnes však hráči ako Wembanyama, Brunson, Bijan Robinson, Tyler Allgeier, Antoine Griezmann či Dominic Solanke vyjadrujú svoje záujmy otvorene a toto nie je náhoda, ale prejav novej generácie. S anime nevyrástli neskôr – rástli s ním súčasne so športom. Keď sa tieto vplyvy dnes objavia, nepôsobia len ako momentálna referencia. Sú prirodzenou súčasťou toho, kým títo športovci naozaj sú a čo chcú reprezentovať.

Olympijský víťaz Noah Lyles, keď sa ho spýtali, prečo anime tak silno rezonuje so športovcami, to zjednodušene nazval „main character energy“. Šport aj anime totiž stavajú na podobnom princípe: všetko stojí na jednej postave, tlaku a myšlienke, že ak to vydržíš, staneš sa niečím novým. Tituly ako Naruto či Dragon Ball Z dokonale odrážajú rytmus, ktorý športovci dobre poznajú – makať, vyrovnať sa s neúspechom a zlepšovať sa krôčik po krôčiku.

To sa neodzrkadľuje len v ich myslení, ale aj v tom, ako sa prezentujú. Nie je to výstredné – žiadne prehnané kostýmy či anime účesy. Skôr ide o detaily: tenisky, outfity, jemné odkazy, ktoré zachytí každý pozorný fanúšik. Ako keď Israel Adesanya napodobní pózu Rock Leeho, alebo Ricochet pri wrestlingu urobí vstup v kabáte admirála, čo je skvelý odkaz na ONE PIECE.

Ako anime fanúšik žijeme pre tie momenty, keď môžeme urobiť legendárne „ukázanie prstom na obrazovku“ pri rozpoznaní týchto odkazov. A keď to začnete vnímať, objavuje sa to častejšie, často nenápadne, no vždy úmyselne.

Ešte pred dekádou by sme to jednoducho vysvetlili tým, že anime preniklo do športovej kultúry – tie dva svety totiž kedysi pôsobili vzdialene. Dnes to už nesedí. Teraz je anime prirodzenou súčasťou ľudí, ktorí do týchto priestorov vstupujú. Deti, ktoré po škole pozerali Naruto, už ráno makali v telocvični, trénovali a zlepšovali sa. Keď sa dostali do profiligy, tieto vplyvy už boli pevne zabudované v ich pohľade na seba, súťaženie a rast.

A krásne na tom je, že nemajú strach to ukázať. Pozrite sa napríklad na krasokorčuliarske šampiónky Amber Glenn a Alysa Liu, ktoré sa netaja láskou k anime – tá bola dokonca ilustrovaná dizajnérkou Risa Ebata z Macross Frontier. Bývalá volejbalová olympionička Sarah Pavan jedného dňa vyhlásila, že chlapci z Haikyu!! jej zmenili život.

K zmene kultúry pomohol aj prístup – anime sa stalo dostupným, ľahko zdieľateľným, už nemusíte sledovať program, stačí stlačiť play a debatovať o tom. To z niečoho výnimočného spraví bežnú vec. Už to nie je len hráč na ihrisku – zmena sa prejavila v tímoch, ktoré organizujú anime nights, vydávajú rozpisy zápasov vo vizuálnom štýle anime opening creditov, alebo stavajú celé kampane na tom, čo poznali ako deti.

Referencie nie sú náhoda, sú úplne prirodzené. A dnes sú len ďalšou súčasťou mixu. Športovci už nepotláčajú svoje záujmy – prinášajú si ich so sebou. Ten istý človek môže byť ponorený vo videách zo zápasov, hudbe, hrách aj anime a stačí postava z anime, s ktorou sa stotožní. Nie je to rozpor, ale kompletný obraz – a keď sa na to pozriete týmto spôsobom, ťažko už vidieť šport a anime ako oddelené svety.

Viac sa dočítate na: Crunchyroll News