Pred druhou sériou Devil May Cry sa vráťme k anime sérii od Madhouse z roku 2007

S blížiacou sa druhou sériou Devil May Cry na Netflixe som sa konečne rozhodol pozrieť si aj Devil May Cry (2007). Ako dlhoročný fanúšik série od čias PS2 hier ma toto anime okamžite očarilo. Madhouse dokázal navodiť tú známu nostalgickú atmosféru – temnú, gotickú a drsnú, aká vládla v prvých hrách. Je síce trochu menej okázalé a v niektorých momentoch možno pôsobí zastarane, no práve to mu dnes dodáva ten správny šmrnc. Ak ste teda ešte Devil May Cry z roku 2007 nevideli, alebo si ho chcete pripomenúť, tu je dôvod, prečo sa ho oplatí zaradiť do zoznamu.

Démon týždňa
Jednoducho by sa dalo povedať, že Madhouse anime z roku 2007 ide na štýl „Monster of the Week“. Každá epizóda je v podstate nová práca: objaví sa démon, Dante musí zasiahnuť a situácia sa zakaždým zamotá. Namiesto veľkých dejových zvratov si však seriál dáva čas – užijete si krčmové scény, nočné jazdy autom, počúvanie vinylov, trápne rozhovory s Patty Lowell (o nej čoskoro) a Danteho, ktorý zostáva totálne nad vecou.

Svojou pohodovou atmosférou mi anime pripomenulo rytmus Cowboy Bebop alebo aj staršie kúsky ako Blue Seed, kde sa síce každý týždeň objaví nová hrozba, ale dôležitý je aj postupný buildup, záhadnosť, či nálada pred samotným bojom. Aj keď má táto adaptácia viac samostatné príbehy, stále je súčasťou hlavného deja. Ráta s tým, že máte za sebou prvé dve hry Devil May Cry, a bez ďalších vysvetlení vás hodí do obdobia v Danteho živote medzi týmito dvomi hrami.

Vytiahnuté priamo z éry PS2
Práve dizajn postáv ma v anime z roku 2007 hneď oslovil. Madhouse sa tu nesnažil nič prevratne meniť – iba ešte lepšie doladili výrazný hororovo-fantazijný vizuál hier. Dante, Trish, Lady alebo aj niektorí démoni pôsobia, akoby práve vyliezli zo starej robustnej CRT televízie, len viac vyostrili detaily. Postavy majú realistickejšie proporcie aj lepšie prepracované kabáty, tváre či textúry. Nepôsobí to ako „anime verzia“, ale skôr ako vylepšené, živšie pokračovanie hier.

Výborný je aj dabing – Reuben Langdon dáva Dantemu trochu unavenejší, ale stále drzý tón, podobný ako v druhej hre. Je chladný, nahlodávaný bolesťou, no pri zabíjaní démonov neprestáva vtipkovať. A Trish dabuje naozaj Luci Christian? Veľmi všestranná dabérka.

Tá istá gotická atmosféra 2000-rokov
Ako fanúšik anime a hier, ktorého lákajú alternatívne vizuály, si dávam veľké plus práve za náladu roku 2007. Madhouse vystihol celkový mood Devil May Cry – nielen akciu, ale aj štýl, ktorý pridáva na pochmúrnosti a melanchólii, aká prevládala v starších hrách. Prázdne ulice, tlmené osvetlenie a neustály pocit, že niečo číha v tme! Dante stále miluje pizzu, krvavé súboje a heavy metal, ale oceňujem rozhodnutie dať bokom dobové popkultúrne odkazy, vďaka čomu je seriál takmer bezčasový. Démoni tu pôsobia fakt rušivo, ako niečo, čo do ľudského sveta proste nepatrí.

Patty efekt
Práve Patty Lowell dodáva anime z roku 2007 srdce. Na papieri môže pôsobiť ako hlučné, drzé dieťa v M-rated sérii o zabíjaní démonov – no v skutočnosti úplne mení tón seriálu. Z Danteho robí niekoho, kto už nie je len chladnokrvným lovcom na voľnej nohe, ale núti ho viac žiť bežný život. Či už ho ťahá do obyčajných situácií alebo mu len robí spoločnosť, vďaka nej má celý príbeh viac tepla. Vďaka Patty vidíme Danta v ochranárskej úlohe, trošku mäkšieho a starostlivého. Dostáva aj trochu „slice-of-life“ atmosféru a nový rozmer.

S príchodom druhej série Devil May Cry na Netflixe je teraz ideálny čas vrátiť sa k anime z roku 2007. Čakajú vás tie isté nostalgické pocity, ako keď ste si v piatok večer požičali hru na PS2 a zapli ju s pizzou a Mountain Dew na stole.

Viac sa dočítate na: Crunchyroll News