Hororové dedičstvo Koji Suzukiho: Od Ring po Dark Water

Fanúšikovia hororu po celom svete smútia za stratou priekopníka hororového rozprávania. Koji Suzuki, autor a tvorca najvýznamnejšej japonskej hororovej série Ring, tento rok zomrel vo veku 68 rokov. Zanechal po sebe monumentálne dedičstvo a stopy jeho vplyvu nájdeme vo väčšine súčasných „strašení“. Ak Suzukiho tvorbu ešte len spoznávaš, poď sa so mnou pozrieť na niektoré jeho diela. Pre ostrieľaných fanúšikov žánru – je čas zaspomínať na jeho stopu.

Suzuki je často označovaný za jeden z „pilierov J-Horror“ spolu so známymi režisérmi ako Kiyoshi Kurosawa (Cure, Pulse). Práve oni a ďalší stáli za boomom žánru na konci 90. rokov, ktorý prerástol aj do svetovej popkultúry. Kým USA a Európa boli posadnuté krvou a brutalitou hororov 90. a 2000. rokov, japonská renesancia priniesla divákom prepracovaný a atmosférický strach – ten, ktorý sa drží v kútoch tvojej izby ešte dlho po zotmení.

Svety Koji Suzukiho sú ideálnym miestom na skúmanie verejných obáv naprieč rôznymi médiami. Krv a násilie nahrádza tiché napätie. Prázdne priestory vypĺňa mix technologických úzkostí a tradičných japonských kaidan (príbehy o duchoch). Ikonická Sadako, ktorá sa vynára zo statickej obrazovky starého televízora, je rovnako legendárna ako ruka Freddyho Kruegera s rukavicou. Rôznorodosť strachu v Suzukiho dielach posunula vnímanie toho, čo vlastne horor znamená.

Koji Suzuki býva aj prezývaný ako „Stephen King Japonska“. Práve jeho román Ring z roku 1991 odštartoval jednu z najlepších hororových sérií vôbec. Stopy po zmiznutých tínedžeroch zavedú novinára k videokazete prekliatej duchom Sadako Yamamurovej. Kto si ju pozrie, zomrie presne o sedem dní. Suzukiho svet vnáša strach, ktorý je ťažký a všadeprítomný. Naprieč sériou sa mieša horor s prvkami mysteriózneho či sci-fi žánru. Práve vďaka tejto pestrosti si Ring a jeho nasledovníci získali srdcia rôznych typov fanúšikov.

Franchisa Ring zahŕňa päť hlavných románov a zbierku poviedok. Väčšina príbehov bola priamo sfilmovaná. Pokiaľ berieme do úvahy rodinu tejto série len zľahka, ide aspoň o 14 filmov (čo je predmetom debát podľa toho, ako vnímaš „kánon“), dve televízne série, päť manga adaptácií (ktoré sú dnes takmer nezohnateľné), jeden vtipný videoherný titul, kórejský remake a tri americké prerábky. Práve Sadako a jej príbeh zostávajú v centre pozornosti aj v ďalších Suzukiho knihách a rozsiahlych multimédiálnych svetoch, ktoré ešte zosilnili jeho vplyv.

Príbeh Sadako podrobnejšie rozvíja druhý román Spiral a tiež poviedka Lemon Heart, ktorá sa stala základom obľúbeného filmu Ring 0: Birthday, prequelu ku Ring. Aj keď nemôžeme schvaľovať zlo, ktoré nám nadprirodzené hrozby spôsobujú, vďaka autorovej pozornosti venovanej záporákom dokážeš pochopiť, odkiaľ ich hnev pramení.

Pravý potenciál týchto sci-fi psychologických hrôz odomkol hlavne Hideo Nakata svojou adaptáciou filmu Ring v roku 1998 (podľa mňa tou najlepšou). Kým americké horory sa často sústredili na mužov ako nositeľov násilia, japonský J-Horror, poháňaný Suzukiho témami pomsty, dovolil, že záporáčkami sa môžu stať aj ženy – a tým otočili spoločenské hrôzy naruby. Suzuki vo svojej tvorbe ukryl alegórie spoločenskej krutosti a korupcie tak hlboko, že sa rozplývajú do zvláštnych a pútavých pocitov.

Práve táto prepracovaná atmosféra spustila J-Horror mániu aj na Západe. Pomstychtivé duchy (yurei) boli stálicou japonskej kultúry, no práve Suzukiho scenáre a vizuál Sadako ich spravili legendou aj za hranicami Japonska. Najlepšie zapamätateľní záporáci sú takí, ktorých des pochopíš – akokoľvek k tebe prídu.

Medzi Suzukiho ďalšie unikátne diela patrí i poviedka Drop z roku 2012, v ktorej zlo číha dokonca vo vašej toalete. Táto krátka poviedka vyšla na rolkách toaletného papiera, pretože „v týchto časoch už studne len tak nenájdete“. Vďaka Suzukiho spájaniu tradície so súčasnosťou sa paranoja z folklórnych kliatieb a moderných technológií môže preniesť aj do tvojho života.

Aj iné Suzukiho knihy, kde vládne tichý strach, boli úspešne adaptované a stali sa populárnymi medzi fanúšikmi. Obľúbená zbierka Dark Water z roku 1996 ponúkla príbehy, ktoré sa odkláňajú od paranormálna a ponárajú sa do prirodzenej (alebo vytvorenej?) existenciálnej úzkosti, ktorú Suzuki prirovnáva k rôznym typom vody. Film Dark Water (2002), tiež od Nakatu, sfilmoval poviedku Floating Water – túto kultovú J-Horror klasiku považujem za svoje najobľúbenejšie Suzukiho dielo. Dark Water neskôr dostal aj americký remake, keďže záujem o Suzukiho príbehy v tomto období prudko stúpal. Príbehy Adrift a Dream Cruise boli tiež adaptované, hoci nenápadnejšie.

Ako fanúšik jediné, čo ľutujem, je, že som sa nikdy nedočkal adaptácie poviedky Solitary Isle – tú mal režírovať legendárny George A. Romero (Night of the Living Dead). Diel Koji Suzukiho je toľko, že by si sa nimi mohol zaoberať celé dni. Zanechal po sebe klenoty, z ktorých až zamrazí, a pri ich čítaní objavuješ hranice aj iných žánrov.

V roku 2022 získal Bram Stoker Award za celoživotné dielo – a veru zaslúžene. Práve on je jedným z dôvodov, prečo súčasný horor vyzerá tak, ako ho poznáme dnes. Hĺbka jeho písania aj bohatstvo adaptácií rozšírili predstavy fanúšikov o tom, kam až môže horor v 2000. rokoch zájsť. Začať skúmať Suzukiho diela je dobrý nápad kedykoľvek.

Viac sa dočítate na: Crunchyroll News